Gašova vápenka

V časoch monarchie aj počas Československa bolo v Kysaku, Obišovciach, Trebejove, Sedliciach a okolí rozšírené vápenkárstvo. Údolie Hornádu bolo bohaté na vápenec a lesy na drevo. Najväčší rozmach tohto remesla prišiel s prechodom z drevených stavieb na murované, kde bola potrebná vápenná malta. Bol to ďalší zdroj príjmov pre viacerých pre väčších gazdov popri poľnohospodárstve. Do výroby bola zapojená celá rodina, lebo výroba pozostávala z viacerých procesov, bolo treba postaviť vápenku (murovalo sa s plochých kameňov, ktoré sa spájali hlineným blatom, ktoré sa pri horení vypálilo a dobre izolovalo), nalámať kameň (čakanom, štangľou, perlíkom, zadovážiť a doviesť k vápenke drevo, vápenec vypáliť a porozvážať na dedinské stavby či na vzdialené stavby železnicou. Na stavbu vápenky musel dať povolenie lesmajster, kameň a drevo si museli od majiteľa pozemku kúpiť. V prvej ČSR bol už potrebný aj živnostenský list, pre vlastnú potrebu sa mohlo páliť vápno aj bez živnosti. Povinnosť mať schválenú živnosť a nutnosť platenia daní zredukovala miestne vápenkárstvo. Zostali len pár väčších vápenkárov, pre ktorých sa vápno stalo hlavným zdrojom príjmu a museli si najímať robotníkov.

Ondrej Gaš dovážal vápenec k vápenke na koľajniciach vo vozíkoch. Mal živnosť, platil dane. Gaš mal vápenku s kapacitou 100 q, neskôr 150 q a potom 300 q s priemerom 3m. Nie každý vápenkár vedel správane postaviť pec, aj Ondrejovi sa jedna pec v treťom roku podnikania zrútila hneď pri prvom „žehu“. Veľkú pozornosť bolo treba pri stavbe venovať „čeľusci“ – otvoru. Stavba čeľusci bola náročnejšia ako stavba samotnej klenby, budovali sa klenutím vápencových skál. Na spevnenie čeľusci sa používali „šiny“-časti železnej koľajnice. Na pálenie vápna bolo potrebné veľké množstvo dreva, Sám Ondrej vravieval: „na vipaľene jednej peci na 100 metre kameňa bulo treba 100 metre dreva na vahu“. Správne vypálený vápenec sa poznal podľa žiarového lesku o ktorom Ondrej tvrdil: „ňiž je kameň ružovi, ňe je hotovi, Hotovi je ftedi, keď je taki jak hic“(farba rozpáleného železa). Po vypálené musela pec deň chladnúť a najobávanejším nepriateľom v tom čase bol dážď a vlhkosť, ktorý by vápno znehodnotil. Vrch pece preto vápenkári chránili nepremokavou plachtou – „poňvou“. Na jednom dobrom vypálení zarobil 20-25 zlatiek, a za rok vypálil 20-25 pecí. No bol rok, keď vypálil 4-5 pecí. Kým Ondrej pracoval s otcom, kupoval kameň aj drevo od grófa Ujházyho, neskôr kúpil malý lom a les. Ale ako spomína:“ v roku tricatim som zbankrotoval, bo v baňi, co som kupil, prišol plany kameň“.

V roku 1948 začína priemyselná produkcia vápna, remeselná výroba a toto stáročné remeslo začalo upadať až zaniklo. Okrem Gašovej vápenky sa v Kysaku zachovali aj zvyšky zemnej vápenky, na Stadle za železničnou stanicou.